Rozhovor s Marti Tóthovou

Marti Tóthovú možno poznáte ako rečníčku, ako iniciátorku a organizátorku ženskej konferencie Fiesta alebo ako manželku Mira Tótha. Je toho však o niečo viac 😊 Spolu s manželom založili a stále vedú cirkevný zbor Kristus mestu v 4 lokalitách v Nitrianskom kraji a s tým spojené aj aktivity. Ďalej vedú biblickú školu Gateway College, pred nedávnom založili aj spoločenstvo Equippers Church v Budapešti. Zároveň sú organizátormi konferencií Turbulencia, Fiesta, Transformeri a Inspirio. Poskytujú duchovné poradenstvo. V prvom rade ich vnímam ako ľudí, ktorí milujú Pána a milujú ľudí. Ak chcete vedieť viac, dočítate sa na novej stránke Mira alebo na stránke Marti.

Ahoj, Marti, ďakujem za Tvoj čas. Si manželkou, matkou troch synov, manželkou pastora, dcérou pastora …., no ak by sa Ťa niekto opýtal, kým si, aká by bola Tvoja odpoveď? Ako vnímaš samú seba?

Musím povedať, že na túto otázku som dlho hľadala odpoveď. Vôbec to nebolo jednorazové pomenovanie, ale bola to cesta, ku ktorej som sa dopracovala. To, kto sme, sa formuje postupným rastom, takže to, kto som dnes, nebudem o 5 rokov. Ale je pravda, že ako žena dlhodobo hľadá odpoveď na otázku, kto je a nie je to ľahká cesta, lebo my ženy máme niekedy problém samé seba pomenovať. Prijala som svoje povolanie, viem, kto som a učím sa v tom chodiť – je to poskladané z viacerých vecí.

Mňa veľmi zaujala veta, ktorú máš na svojej stránke: „Som obyčajná žena s neobyčajným životom.“

(úsmev) Áno, ja si myslím, že sa nikdy neprestaneme cítiť ako tie obyčajné baby, ktoré stále riešia dookola to isté, len stále na inej úrovni a že sa cítime úplne normálne, ale keď vidím, ako Boh vstúpil do mnohých oblastí a posunul, uzdravil, tak to formuje niečo nové.

Ešte by som doplnila prvú otázku – ženy potrebujú, aby im niekto povedal, kto sú. A hlavne mladé ženy. Mladé ženy majú zúfalú túžbu po tom, aby im niekto povedal, kto sú. V podstate, akoby sme hľadali meno samej seba. A potrebujeme to pravidelne počuť. Preto dievčatá zúfalo túžia po vzťahu, lebo potrebujú počuť, že sú prijaté, milované, tak sme boli stvorené. Je to niečo, čo do nás bolo dané. Je dôležité, aby nám to do nášho života povedal niekto, kto nás má rád a aby to do nášho života hovorili ľudia, ktorí nám chcú dobre, lebo ináč začneme veriť klamstvám.

U koho konkrétne by to dievča mala hľadať? U otca?

Asi najskôr u kamarátok. Hľadá s kým sa vie stotožniť a to jej pomáha dávať meno. Keď sa vie stotožniť s istou skupinu ľudí, má pocit, že tam patrí, má pocit, že „toto som“. Je dôležité si uvedomiť, že toto je dlhodobý proces a že my máme straaašne veľkú tendenciu veriť klamstvám. A vedieť rozoznať, čo je o nás pravda a čo je klamstvo, je veľmi veľký boj u žien. Ja to hovorím takto – muži si musia dávať pozor na to, čo pozerajú. My, ženy, si musíme dávať pozor na to, čo si myslíme. Náš najväčší boj sú scenáre, ktoré máme v hlave. My z malej neistoty urobíme horor. Z malého strachu urobíme tragédiu, ale tak isto, ak je nám hovorená pravda, dokážeme urobiť úžasné veci. My si musíme dávať pozor na to, čo sa nám deje v hlave, na to, komu veríme a kto má právo hovoriť do nášho života, kto sme. To je veľmi dôležité pre zdravý vývoj mladej ženy.

Aká bola Tvoja cesta k tomu, že si tak povediac „našla“ samú seba?

To je dlhý príbeh. V puberte som zažila dosť veľa tragédií a hlavne som zažila úmrtia viacerých blízkych priateľov a známych, ktoré spôsobili vo mne to, že som sa otvorila strachu. Často sa deje, že dievčatá v období dospievania majú pocit, že nechcú žiť. Toto je veľmi typické u teenagerov. Kebyže som vedela, že je to normálne, v tom čase si povedať, že nechcem žiť, že toto je hormonálna vec viac ako pravda, ľahšie by som cez to prešla, ale nemala som nikoho, kto by mi to vtedy povedal. Musím povedať, že ma to v tom čase veľmi silno chytilo a začala som sa chytať do pascí až do takej miery, že večer, keď som zaspávala, mala som scenáre pohrebov a smrti. Tým, že som hľadala, kto som, rozmýšľala som, či aj na mojom pohrebe by ľudia plakali, či ma naozaj mali radi. A všetko to išlo tým smerom, že či som milovaná.

A v podstate tak som sa v tom zadupala, že vždy, keď bolo v mojom živote ťažko, tak prvé, čo mi napadlo bolo, že by som chcela zomrieť. A potrebovala som byť z toho oslobodená a až keď som bola schopná to niekomu povedať a poprosiť ho, aby sa za mňa modlil, tak dovtedy som bola úplne stratená. Pamätám si ten deň, keď o tom bola kázeň a ja som šla dopredu, aby sa za mňa modlili, aj keď táto vec bola ešte ďalších možno 15 rokov bojom v mojej mysli a v mojom vnútri. Potrebovala som to niekomu povedať, že opäť a zas som atakovaná takými myšlienkami. Zistila som, že čím viac som o tom rozmýšľala, tým ťažšie som sa z toho dostávala.

Ako mladé dievča ma tieto pasce veľmi chytali a mali tendenciu zakukliť ma a zablokovať ma. Takže preto ja stále hovorím, že mladé ženy potrebujú niekoho zvonku, kto im povie kto sú. Potrebujú mať niekoho, komu uveria. Potrebujú to počuť pravidelne a potrebujú, aby im to bolo hovorené, že sú vzácne, milované a aké sú ich obdarovania. My ženy, nevieme samé na seba povedať, čo je naše obdarovanie. Potrebujeme, aby nám to povedal niekto, kto nás pozná, kto vidí do nášho života – to je obrovská túžba mladej ženy. Je veľmi dôležité o týchto veciach hovoriť. Je dôležité, aby tieto mladé ženy boli v blízkosti niekoho, kto im toto môže povedať do života.

Zohráva v tomto procese úlohu mentoring? Je to dôležité, aby si mladé dievčatá hľadali nejakú staršiu skúsenejšiu ženu, ktorej by sa zverili?

Určite áno. Toto je, myslím si, veľmi dôležité. Či v tomto hrá otec dôležitú úlohu? Jasné, že hrá, je to ideálne. Ale pravda je taká, že to nemôže byť jediná osoba. Veľmi veľa dievčat to nemá a teraz to znamená, že nemôžu byť (duševne) zdravé? Jasné, že môžu. Práve preto, ak to nie sú rodičia, potrebujú byť natoľko transparentné pred svojimi lídrami, vedúcimi mládeže alebo priateľov, ktorí sú o niečo starší, aby im mohli hovoriť do života. Určite osobný mentoring a povzbudila by som staršie ženy, aby hovorili mladším, aké sú a ako ich vidia a odomykali to dobré, čo je v nich. Myslím si, že je to úžasne formujúce.

Množstvo mladých dievčat má sklony k porovnávaniu sa, sú kritické ohľadom svojho vzhľadu, hmotnosti, výzoru, postave… Prechádzala si si niečím podobným? Ako prijať samú seba?

Žena nikdy nie je spokojná sama so sebou. To je fakt. Trvalo mi to mnoho rokov. Nepáčila som sa sama sebe, keď som mala 10, nepáčila som sa sama sebe, keď som mala 15, 20, deň pred svadbou som plakala, či sa budem svojmu mužovi páčiť. Nepáčilo sa mi, ako som vyzerala po dvoch deťoch, keď som mala 25, bola som nespokojná, keď som mala 30 rokov a bola som nešťastná sama zo seba, až keď som prišla do veku možno 35 rokov. Povedala som si, že lepšie to už asi nebude a začala som sa mať rada a začala som si užívať život.

Myslím si, že najlepší spôsob, ako sa prestať porovnávať a ako toto všetko v živote odbúrať, je začať si užívať daný čas. Ja by som povedala dievčatám – nedaj sa okradnúť touto pascou, nedaj sa okradnúť. Je úplne jedno, ako vyzeráš teraz a ako budeš vyzerať o 10 rokov – budeš taká krásna, ako sa vnútorne prijmeš. Samozrejme, je zdravá nespokojnosť a nezdravá nespokojnosť. Zdravá nespokojnosť nás ma motivovať k zmene, tú potrebujeme všetci. Ale akonáhle sa začneme kukliť a porovnávať, začneme závidieť, už to nie je dobré. Vtedy musíme vycúvať, pretože toto nás, ženy, urobí takými, akými nechceme byť.

Ako si vo veku dospievania zvládala vonkajší tlak na vieru, výber životného partnera, morálne hodnoty (alkohol, zábava, spolužitie pred svadbou a pod.)? Bolo to pre Teba náročné obdobie?

Ja som mala veľké šťastie, že som vyrastala v rodine, kde sa moji rodičia veľmi ľúbili a ľúbia sa dodnes. Aj moji starí rodičia boli 64 rokov manželia a ľúbili sa do poslednej chvíle. Tým, že som mala takýto vzor, vedela som, že chcem mať dobré manželstvo a že je to možné. Preto som si nastavila svoje pravidlá vo svojom vnútri. Od svojich 14 rokov som sa modlila za svojho manžela a vedela som, že to je niečo, na čom mi veľmi záleží. Zároveň som vedela, že ak to chcem mať správne, potrebujem si dať určité hranice a mala som v tom jasno.

Už na strednej škole som vedela, že verím v manželstvo na celý život a ja si nechcem pokaziť túto vieru v manželstvo a lásku na celý život tým, že sa budem zahrávať s ľuďmi, o ktorých viem, že nemajú rovnaké smerovanie. Bola som na škole čudná, ale tým, že som tak veľmi veľmi veľmi chcela mať dobré manželstvo, tak som to zniesla.

Chcela by som povzbudiť všetky mladé baby, ktoré vo svojom okolí nemajú žiadny príklad dobrého manželstva, že sa to dá. Dá sa mať krásne manželstvo aj v dnešnej dobe. Áno, stojí to niečo. Keď si chceš nájsť toho pravého, prestaň si všímať tých nepravých. Ja som si povedala, že keď na 100% nebudem vedieť, že je to ten pravý, tak ja nebudem hrať hru. Strážila som si, aby som sa nezaľúbila do toho nesprávneho. Ja som aj svojim deťom povedala – dávajte si pozor na to, do koho sa zaľúbite, kde to už pustite. Kamaráťte sa, spoznávajte sa, ale to zaľúbenie nepustite, kým nemáte vnútornú istotu. Zaľúbiť sa a potom skúmať, či je to ten pravý, už ide cez filter zamilovanosti. Ale ak sa človek najskôr modlí a potom pustí pocity, ide to úplne iným filtrom. Takto sme toto robili aj my s Mirim.

Ja by som všetkým dievčatám povedala, že alkohol, zábava a spolužitie je veľmi atraktívne. Ale ak viete, čo chcete v živote, potom tomu všetko podriaďte.

Mojím rozhodnutím nekoketovať s chlapcami kvôli mojej hodnote, len aby som sa cítila dobre, ale počkať si na toho pravého, mi pomohlo rozpoznať toho pravého.

Už máš za sebou svadbu najstaršieho syna, teda pribudla vám do rodiny dcéra. Vnímaš aj skrze Tvoju „najnovšiu“ dcéru inak pohľad na to, aké je to byť mladou slečnou, ženou v súčasnosti? V akých oblastiach to, podľa Tvojho názoru, majú mladé ženy v súčasnosti náročné?

Myslím si, že to majú dievčatá v dnešnej dobe veľmi náročné. Porovnávanie sa kedysi bolo také, že dievča muselo vyjsť von, ísť medzi ľudí, pozrieť sa, ako tí ľudia vyzerajú a na základe toho sa začala porovnávať. Dnes dievča ani nemusí vyjsť z domu von. Stačí, ak si zoberie mobil a zo všadiaľ na ňu, na nás, vyskakujú ľudia, s ktorými sa môžeme porovnávať. Vždy budú ľudia, ktorí budú vyzerať lepšie ako my. Vždy budú mať lepšie veci, ako máme my. Nikdy nebude taký stav, kde sa my budeme cítiť spokojné a kde sa my budeme cítiť, že už máme toho dosť. Nikdy. Také miesto neexistuje. Ak by bolo, tak by bohatí a krásni ľudia nepáchali samovraždy. Vždy je to o tom, nakoľko sme vnútorne zdravé.

Takže to, čo majú dievčatá ťažké, je naučiť sa ovládať svoje prsty a na čo klikajú. Alebo naučiť sa rozpoznať to, kedy nám to už ubližuje. Akonáhle ti to už ubližuje, akonáhle cítiš, že už to v tebe vyvoláva nervozitu, nespokojnosť, agresivitu alebo smútok, tak je to zlé a treba sa vrátiť naspäť. Je tam určitá hranica – môžeme si pozerať módu, móda je krásna, ale akonáhle ma to začne hnevať, že to nemám alebo iritovať, že si to nemôžem kúpiť, tam to potrebujeme zastaviť.

Súčasná doba a všetko, čo s ňou súvisí, podľa môjho názoru, deformuje úlohu ženy v spoločnosti v porovnaní s tým, ako bola stvorená. Ako podľa Teba definuje Biblia ženu? Akú majú podľa Teba ženy úlohu v spoločnosti, v rodine, ale aj v spoločenstve?

Na toto je ťažké krátko odpovedať. Biblia nás definuje ako ľudí. To, že sme ženy, je ešte aspekt navyše. Celá Biblia definuje človeka, ale je pravda, že žena má špecifickú úlohu, bola stvorená na špecifickú úlohu a aj zlyhala veľmi špecifickým spôsobom. Takže nájsť vyrovnanie toho, kto som plus nájsť prikrytie pre miesto, v ktorom mám byť, prináša obrovskú vnútornú slobodu.

Boh do nás dal dary, ktoré sú súčasťou Božieho DNA a tie, keď nájdeme a odomkneme, vtedy najviac slúžime Bohu a uvoľňujme Jeho kráľovstvo cez náš život.

A to nejde cez pozíciu, ale cez uvoľnenie tých darov a na to, aby boli dary uvoľnené, potrebujeme nájsť svoje miesto a mať vnútornú slobodu. Vôbec to nie je o tom, či som vydatá, slobodná, vo vzťahu, či sa žena venuje len deťom alebo je v líderskej pozícii. Ak to má správne nastavené, tak môže byť aj silná žena a muž sa jej nebojí, lebo vie, že to má v sebe správne nastavené a môžu byť aj ženy, ktoré sa tvária, že sú veľmi podriadené a dobre nastavené, ale ide z toho niečo nezdravé.

Ten správny stav pred Bohom je, nemyslieť si o sebe viac, než sme, ale ani menej, než sme.

Akú úlohu podľa Teba majú mladé ženy pred založením vlastnej rodiny v rámci spoločenstva? Ako prakticky by sa mohli zapojiť do služby? Je podľa Teba dôležité, aby slečny v tomto veku akýmkoľvek spôsobom prakticky podporovali službu – aj z osobného pohľadu, ale aj z pohľadu pastorovej manželky?

Čo najskôr začať slúžiť. Ja som začala, keď som mala 12 rokov. V tom čase som robila s meotárom, neskôr som bola v detskej službe. To, čo chcem povedať – Tvoja služba nie je finálna, a preto skúšaj čokoľvek, čo sa dá. V našom zbore podporujeme ľudí, aby urobili záväzok na jeden rok – treba vyskúšať aj jednu, aj druhú, aj tretiu, aj štvrtú. Až po čase sa človek vyprofiluje a to, k čomu bol povolaný.

Nehľadaj to jedno dokonalé, na čo si bola stvorená, lebo k tomu sa musíš dopracovať. Skúšaj rôzne služby, užívaj si to. Nauč sa v každej oblasti niečo, čo zúročíš. Ja by som povzbudila mladé baby, aby sa nebáli, aby boli aktívne, aby skúšali. Ak by začali s detskou službou, vôbec to neznamená, že musia robiť celý život s deťmi, ale môžu to na rok skúsiť.

Ešte jedna, možno trochu osobná otázka. Čo považuješ za najväčšiu chybu, akú si ako mladá žena spravila?

Uverila som klamstvám a hanbila som sa to niekomu povedať. Niektoré ma držali aj 10 rokov. Hanbila som sa ich povedať, myslela som si, že to len ja som taká.

Ďakujem za rozhovor. Na záver – čo by si odkázala mladým ženám?

Nie si sama. Neboj sa.